Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruky nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť! –
nemožno mi ťa neľúbiť!
(A. Sládkovič: Marína – 41. strofa)
Tieto, ale aj ďalšie verše jednej z najkrajších slovenských ľúbostných básní sa každý rok učia ôsmaci na hodinách literatúry a aj touto cestou sa oboznamujú so životom a dielom Andreja Sládkoviča. Básnika, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou štúrovskej generácie a svojou tvorbou doplnil klenotnicu slovenskej literatúry o viaceré nádherné básnické skladby.
Asi najznámejšou z nich je práve básnická skladba Marína. K jej popularite neprispeli len nádherné verše, ale hlavne udalosti spojené s jej vznikom. Ako väčšina z nás vie, Sládkovič v nej vyspieval svoju lásku k Maríne Pischlovej – dcére vážených mešťanov z Banskej Štiavnice. Láska, bohužiaľ, neskončila happyendom, pretože matka Maríny so sobášom mladých zaľúbencov nesúhlasila a pred citmi svojej dcéry k chudobnému študentovi Sládkovičovi uprednostnila radšej istotu bohatstva banskoštiavnického medovnikára Geržu, ktorý sa tiež (úspešne) uchádzal o Maríninu ruku.
Hovorí sa, že lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť. Týmto príslovím sa často riadia aj vyučujúce slovenského jazyka a literatúry, a preto sa rozhodli hneď, ako to epidemiologická situácia dovolí, zorganizovať pre žiakov ôsmeho ročníka literárnu exkurziu na miesta, kde sa pred skoro stoosemdesiatimi rokmi tento príbeh odohral.
25. apríla smerovali teda kroky žiakov VIII. A a VIII. B triedy do krásnej a starobylej Banskej Štiavnice. Žiaci najprv navštívili Banku lásky – rodný dom Maríny. Tu prežila väčšinu svojho života a práve tu sa prvýkrát stretla so svojou osudovou láskou – mladým Andrejom Sládkovičom. Vďaka moderným technológiám čakali na našich návštevníkov hovoriace obrazy, ktoré prostredníctvom známych hercov Slovenského národného divadla vrátili čas a vtiahli všetkých do obdobia, v ktorom príbeh najdlhšej ľúbostnej básne na svete začal. Treba však povedať, že ôsmakov nezaujali len atraktívne interaktívne technológie, ale aj rukopis básne, ktorý Marína celý život ukrývala v dome a tiež vchod do štôlne nachádzajúci sa priamo v blízkosti obytných miestností. Samostatnou kapitolou expozície bol trezor lásky vytvorený z veršov tejto básnickej skladby. Jeho impozantnosť, ale aj symbolika viacerým vyrazila dych.
Po skončení prehliadky Banky lásky však exkurzia nekončila. Žiaci sa ešte prešli historickým centrom Banskej Štiavnice a pokochali sa nádhernými výhľadmi na renesančné a barokové stavby na Námestí sv. Trojice. Z neho sa vybrali k evanjelickému lýceu, kde Sládkovič strávil rok študentského života. Nezabudlo sa ani na ďalšie pamätihodnosti Banskej Štiavnice – Starý a Nový zámok, Piargskú bránu a Klopačku. Záver exkurzie opäť patril Maríne a miestu jej posledného odpočinku na miestnom evanjelickom cintoríne.
Cestou späť žiaci spracovávali dojmy z vydarenej exkurzie, na ktorej získali veľa informácií a pri tej príležitosti im určite preblesla hlavou myšlienka, ako by sa príbeh Maríny a mladého básnika vyvíjal, keby matka nebola taká neoblomná a ich lásku by podporila. Žili by spolu šťastne až do smrti? To už nikto nevie...